~* Edit 10.4.2014 9:42 ~ Som doma chorá.. :( *~
.

Zrada ~ 8. kapitola

28. october 2013 at 15:03 | ~* Candy *~ |  Zrada (Betrayal)
-----------------------------------------------------------------------------

Od hradu nás delilo už len pár krokov. Ťažko som dýchala. Drvila v ruke hrušku na sedle. Ruky sa mi potili a bola som strašne nervózna. Pri bráne stáli kupci. Boli snáď všade. Žijú si tu v mieri a ani netušia, kto im vlastne vládne; pomyslela som si.
Jedno mladé a krásne dievča stálo pri bráne. Obzeralo si tovar a niečo si aj vyberalo. "Kto to je?" Opýtala som sa Roya. "To je vládcova dcéra." Odpovedal. "Aj ona je .." "Áno, je upír." Prerušil ma. "Volá sa Meryem a je to vládcova srdcová záležitosť. Ja osobne by som si ju proti sebe nikdy nepoštval."

Už sme sa blížili k vstupnému mostu. Bol z dreva, ako každý iný most tu. Zatvorila som oči. Nechcela som sa prizerať, ako budú vyzerať posledné chvíle v mojom živote.
Nič som nevidela, no nič sa ani nedialo. Len sme kráčali. A preto som oči nakoniec otvorila. Keď som ich otvorila, uvidela som obrovitánsky dvor v tvare štvorca. Všade po okrajoch boli vysadené kvety.
Vyzeralo to, že vládcovi z ľudského života predsa len niečo zostalo - vkus.
Roy zastavil. Nechcelo sa mi veriť, že sme už tu. Nechcela som tu byť. Za hocijakú cenu by som z tadeto zmizla! Aj za cenu, žeby som Liss už nikdy nevidela. Ja som sa ho .. bála.
"Poď za mnou." Zavelil Roy. Nechcela som ho poslúchnuť, ale radšej som to urobila. Nestála som totiž o ďalšiu modrinu.
"Hej, Roy." Zakričala som za ním. "Čo je?" Otočil sa smerom ku mne. "Ešte sa chcem spýtať, koľko má ten váš vládca vlastne detí?" "Len Meryem." Odpovedal mi a pokračoval v ceste.
"Aha .." Povedala som mu po chvíli, to sme už boli vo veľkej chodbe vedúcej nevedno kam. Bola strašne dlhá, úzka a strop bol veľmi vysoko. So strachom v očiach som sa obzerala okolo seba. Nemala som z tohto miesta dobrý pocit.
Na chvíľu som zastavila. Roy bol hneď pri mne a stisol mi ruku tesne nad predlaktím. Stisol mi ju tak silno, že som sa až mykla a nebola som schopná iného pohybu.
"Prestaň a poď!" Skričal na mňa. Nechcela som tam ísť, a preto som sa naňho len pozrela a ani som sa nepohla. "Poďme! Nechcem mať kvôli tebe problémy." Kričal ďalej a ťahal ma.
"Stoj, prosím, pusť ma. Bolí to." Prosila som ho. "Prosím!" Hovorila som mu so slzami v očiach.
Pustil ma. Ihneď som si chytila ruku a snažila som sa nerozplakať. Zhlboka som dýchala.
Všimla som si, že Roy sa ku mne blíži. "Dobre, dobre .. urobím, čo chceš, len mi .. prosím .. už neubližuj." Vykoktala som.
"Tak, poďme." Povedal a ukázal mi smer svojou rukou.
Šli sme ešte hodný kus po tej chodbe, keď som uvidela dvere, v tom momente som vedela, že už nie je cesta späť. Musím sa mu postaviť, musím proste zničiť vládcu; rozkázala som si. Zdvihla som hlavu a rázne kráčala k dverám. Roy sa na mňa poslednýkrát pozrel a otvoril dvere.
Opatrne som vošla dnu. Oslepilo ma silné biele svetlo. Pomaly som si naň zvykala. Miestnosť, do ktorej som vošla, bola obrovská. Dlhá a biela. Všade bola biela farba. Či už na stenách, alebo farba kameňov na podlahe.
Na opačnom konci stál veľký mramorový trón a na ňom sedel muž. Predpokladala som, že je to vládca.
Postavil sa a kráčal smerom ku mne. Už bol dosť blízko, keď som si všimla, aký je nádherný. Bol vysoký a mal krásne vyšportované telo. U nás by povedali, že býva v posilke.
Na sebe mal úzku košeľu, ktorá dokonale zvýraznila jeho svalnaté telo. Nohavice mal už trošku voľnejšie, ale aj tie na ňom vyzerali dokonale. Tvár mal oblého tvaru, krátke (nie zasa až moc) čierne vlasy mal rozcuchané. Nádherne vytvarovaný nos a pery. Veľké svetlomodré oči dominovali na jeho tvári. Mal aj miernu bradu, čo mu len pridávalo na kráse.
Už bol takmer predo mnou, keď som sa spamätala. Pár krát som poklipkala očami a už som nad jeho krásou a dokonalosťou viac nerozmýšľala. Nahodila som vážny a sebaistý výzor, ale to bol len obal. Vo vnútri som totiž stále cítila bezmocnosť, ba až slabosť.
"Myslím, že mi vybrali dobre." Konštatoval. Keď som začula jeho hlas, až ma striaslo. Nie strachom, ale tým neopísateľným pocitom túžby.
"Kde sú?" Opýtala som sa rázne. Vedela som, že ho táto otázka zaskočí. Spýtavo sa na mňa pozrel nevediac, kam tým mierim.
"Tie, ktoré vám dnes doniesli vojaci .. alebo mám skôr povedať .. upíro-vojaci ?" Povedala som a pozrela som sa do jeho očí. Toto ho takisto zaskočilo.
"Chceš patriť medzi ne?" Opýtal sa a prstom mi prešiel od pravej až po ľavú kľúčnu kosť. Zachvela som sa. Vzbudzovalo to vo mne pocit, o ktorom som ani nevedela, že existuje.
"Nie, chcem vedieť, čo je s mojou kamarátkou." Argumentovala som. Vôbec som nevedela, čo mu na to mám povedať.
"A ktorá je tá kamarátka?" Ďalej kládol otázky obzerajúc si ma. "Volá sa .." Začala som, no uvedomila som si, že nie je správne hovoriť jej meno. "Vlastne ani neviem, ako sa volá. Stretli sme sa tesne pred tým, ako ju odniesli." Zaklamala som.
"Tak to ti ale nepomôžem." Hovoril a pomedzi to sa okolo mňa prechádzal. Nepáčilo sa mi to. Ani som sa nestihla obzrieť, kde je, a už som bola pritlačená k stene. Zvieral ma svojím telom, čo mi bránilo sa pohnúť.
Bránila som sa, no nedokázala som sa ani pohnúť. "Nie .. daj mi pokoj!" Kričala som. Nič z toho nepomáhalo. Bola som ako uväznená v zápalkovej škatuľke.
Vedela som, že keď ustúpi, spadnem na zem. Nevládala som sa držať na nohách a nevládala som ani dýchať.
"Odkiaľ o nich vieš?" Tento krát to hovoril krutým hlasom.
"J-a .. ne-mô-žem .. dýchať."
Pustil ma. Ustúpil. Videl, že padám, a preto ma rýchlo zachytil. Vedela som, že to urobí. Veľmi ladným a rýchlym pohybom ma preniesol cez miestnosť. Položil ma na mäkké vankúše, ktoré boli poukladané v jedom rade pod trónom. Snažila som sa dvihnúť aspoň hlavu, ale ani na to som sa nezmohla.
Mohla som sa len pozerať. Pozerať sa na naňho, ako sa on pozerá na mňa. "Si iná, ako ostatné." Povedal. "Nie je ti teplo?" Položil si rečnícku otázku a hneď na to mi vyzliekol kabát.
Vypadol z neho ten papierik. Ten, ktorý mi dal Matteo. Chcela som sa poň natiahnuť, lebo som vedela, že je to niečo dôležité a že on by o tom nemal vedieť, ale nevládla som.
Zdvihol ho. Mala som pravdu. V momente, keď ho dvihol, sa mu na tvári objavil strach.
Pustil papierik na zem a stál bez pohnutia. Papierik doletel až ku mne.
Bolo na ňom napísané:
TY JEDINÁ SI TOHO SCHOPNÁ ..
Zaskočilo ma to. V tom momente som ani netušila, čo s tým.. Matteo mi o tom vôbec nič nepovedal.
Stále som tam ležala bez pohnutia. Pozerala som naňho. Bol nádherný, ale vydesený. Po prvýkrát som s naozaj bála o svoj život. Nemala som ani tušenia, čoho je v takej situácii schopný.
"Stráže!" Zvolal. Zľakla som sa. Chcela som mu niečo povedať, no nemohla som.
Prešlo pár sekúnd a už boli v miestnosti vojaci. Chvíľu rozmýšľal, čo má povedať a nakoniec prikázal: "Zoberte ju! Viete, čo máte robiť."
Ovládol ma strach a panika. Čo so mnou urobia? Idú ma zabiť? Pýtala som sa sama seba.
Videla som ich sa ku mne blížiť a cítila som, ako ma dvihli silné ruky. Zodvihli ma z vankúšov a niesli preč. Bolo to celé hrozné. Nemohla som sa ani pohnúť a strašne ma bolela ruka, ktorú mi, ani nie pred chvíľou, tak silno stlačil Roy. Bola to až neopísateľná bolesť a zúfalosť - nemôcť hýbať so svojim telom.
Niesli ma po tej chodbe, kadiaľ som išla spolu s Royom. Našťastie, nik tam práve vtedy nebol. Potom zabočili doľava a dvaja vojaci, ktorý stáli pred veľkými a drevenými dverami ma zobrali. Odniesli ma do tej miestnosti a položili na krásnu posteľ s baldachýnom.
Úprimne - odľahlo mi. Na pár sekúnd som si vážne myslela, že ma idú zabiť.
Jeho vojaci odišli. Ostala som v izbe sama. Vrátil sa mi ten pocit. Presne ako v tom parku. No, našťastie, netrvalo to dlho, pretože po chvíli za mnou prišlo dievča.
Začínala som si cítila prsty na rukách, zlepšovalo sa to. Už som dokonca mohla aj rozprávať bez veľkej námahy. Ale, celkom v poriadku som ešte nebola.
Pomaly podišla k mojej posteli a sadla si na ňu. Usmiala sa na mňa. "Už sa máš lepšie?" Opýtala sa ma. Nechápala som. "Nepoznám ťa." Začala som. Potom som si pomaly sadla a pozrela som sa jej do čiernych očí. "Ako sa voláš?" Pokračovala som. "Ja som Amanda. Prišla som ti pomôcť." Odpovedala mi, ale ja som sa jej zľakla. Nie žeby bola nejaká škaredá, bola síce aj milá a mne sympatická, ale ..
Hodnú chvíľu som sa na ňu iba pozerala a popri tom som rozmýšľala, čo je zač.
"Som čarodejnica, presne ako ty." Povedala. "Ako to vieš?" Vystrašene som sa jej opýtala. Vôbec som nemala a ani som jej nechcela veriť. Usmiala sa na mňa ešte väčšmi. "Ja to cítim. Aj ty to musíš cítiť."
"Čo mám cítiť?" Prerušila som ju. "No tú silu, ktorá z nás vyžaruje. A ešte, ten pocit bezpečia, ktorý si poskytujú čarodejnice navzájom." Pokračovala a medzitým mi chytila dlane svojimi dlaňami. "Takže ty si na mojej strane?" Dúfala som, že povie áno. Z jej tváre som to nevedela vyčítať.
"Čarodejnice stoja vždy na jednej strane. Na strane svojho rodu, ktorý začala .." "Anne." Dokončila som za ňu. Očividne ju to zaskočilo.
"Odkiaľ o nej vieš?" Čudovala sa. Nechcela som jej povedať odkiaľ mám všetky tieto informácie, a preto som jej zaklamala: "Pri mojej zvedavosti viem aj to, čo by som vedieť nechcela .." Dokončila som a Amanda sa na mňa už len čudne zapozerala.
"Tak to asi aj vieš, ako to s ňou bolo. Ona sa .." "Ja viem .. zamilovala a bla bla bla." Usmiala som sa.
"Do muža, ktorý ti je veľmi nablízku." Zapozerala sa a povedala mi to, čo som nechcela počuť. Vyvalila som oči. Nechcela som, aby to na mne bolo vidno. "Ako nablízku?" Bola to asi zlá otázka, ale ja som potrebovala poznať pravdu.
Amanda sa postavila z postele a naklonila sa nado mňa. "Pomôžem ti. Bude ti lepšie." Povedala a potom si začala mrmlať nezmyselné slová. Cítila som, ako na mňa dopadá únava. Vôbec som jej nedôverovala. Nechcela som si to priznať, ale bola som zrazu strašne unavená. Nemohla som zaspať, pretože som potrebovala vedieť, čo sa okolo mňa deje.
No ten nátlak z jej strany bol až príliš veľký.
Nemohla som proti nej bojovať, alebo mohla? Nevedela som, koľko mám sily, ale za pokus to stálo.
Myslela som na to, aby ma nechala na pokoji. Nefungovalo to. Únava ešte stále stúpala.
Skúsila som to znova. Teraz som sa však sústredila ako najviac som mohla. Nevidela som skoro žiadny rozdiel, ale už som necítila až taký tlak.
Možno by to chcela trochu na sebe zapracovať.
Otvorila som oči a chytila Amandu za ruku. "Prestaň!" Prikázala som jej. "Nado mnou nevyhráš!" Pokračovala som. "Nemôžem ti povedať prečo, ale .." A vtedy mi to docvaklo. Už som vedela, čo myslel Matteo tým papierikom. Chcel, aby som spravila niečo veľké. Zbavila sa vládcu. Vymazala ho z života ľudí žijúcich tu. Neviem odkiaľ, ale nejaká sila mi dodávala odvahu. "Ale?" Amanda sa na mňa pozerala a nechápala, čo som tým myslela. "Ale .. proste nevyhráš, Som si tým istá!" Odvrkla som jej.
"Na tebe je niečo vážne čudné. A ver, že ja zistím, čo to je." Povedala a bez ďalších slov odišla.
Kým som si bola istá, že už nezaspím, bol už večer. Vo veľkej izbe som bola sama. Konečne som sa mohla poobzerať. Dovtedy som si ani neuvedomila, aký je tu luxus, oproti tej malej chatke.
Vtedy som si spomenula na Liss. Hodnú chvíľu som rozmýšľala, kde by mohla byť.
Napadol ma vážne šialený nápad. Vedela som síce, že je to veľmi nebezpečné, ale bola som si istá, že mám zbraň, ktorú proti nemu môžem použiť. Tou zbraňou bol môj pôvod. Taktiež som ale vedela, že ak zistí, že ja som práve tá, ktorá ho dokáže zničiť, zabije ma.
Vstala som z postele a uvedomila som si, že nie som vhodne oblečená na prechádzku hradom.
Ešte pred tým som si v izbe všimla aj dve veľké skrine. Prišla som k prevej a otvorila ju. Prekvapilo ma množstvo šiat, ktoré tam boli. Prehrabovala som sa tam približne dve minúty a nakoniec som si vybrala krásne dlhé bordové šaty. Boli aj s korzetom na šnurovanie, čo som si ale v tom momente nebola schopná obliecť. Neviem si totiž zaviazať korzet sama. Vrátila som ich naspäť do skrine a prehrabovala som sa znova. Nenašla som nič, čo by nebolo na šnurovanie, a preto som prešla k druhej veľkej skrini.
Tam som už nevidela žiadne korzetové šaty. Vybrala som si hneď prvé. Boli celé biele. Vyzerali ako moja nočná košeľa, ale boli dlhé. Obliekla som ich. Padli mi ako uliate.
Prehodila som si vlasy dozadu, otvorila dvere, pred ktorými nikto nestál a odhodlane som sa vydala hľadať moju najlepšiu kamarátku - Liss.
Blúdila som po chodbách a ani som nevedela, či som sa náhodou nestratila. Dúfala som, že mi pomôže môj inštinkt.
Mohla som dúfať, ale bolo to márne - moja orientácia bola v tej chvíli nulová.
Začula som kroky. Neboli to upírske kroky, ale ani kroky jednej osoby. Zapozerala som sa na miesto, odkiaľ som ich počula.
Išli odtiaľ tri mladé dievčatá. Nevyzerali vôbec šťastne. Viedol ich jeho vojak do, dajme tomu ´sekcie izieb pre hostí´.
Šla som ďalej. Prešla som okolo veľkého okna s výhľad na nádvorie. Práve dnu vošiel koč ťahaný koňmi.
Zadívala som sa na postavu sediacu vo vnútri. Bola mi až nehorázne povedomá. Čakala som, kto to bude. Čakala som, že vystúpi z koča. Ale nič sa nestalo.
Odhodlala som sa ísť ďalej. Pokračovala som dlhou chodbou, ale nešla som normálnou chôdzou. Pridala som. Prešla som z nej hodný kus. Popri tom som si mrmlala svoju obľúbenú pesničku, ktorá ma vždy upokojila.
Zbadala som schody. Veľké mramorové schody, ktoré viedli až niekde dole. Niečo ma tam, priznám sa, ťahalo.
Snažila som sa nimi zísť čo najtichšie. Dole bola ďalšia chodby, ale tento krát už oveľa nižšia a kratšia. Rozbehla som sa až na jej koniec. Boli tam ďalšie schody, ktoré viedli znova dole.
Zišla som po nich a naskytol sa mi pohľad, ktorý som nikdy v živote nechcela a ani nemala vidieť!
Boli tam cely. Na betón - väzenské cely. Nespoznávala som nikoho, kto tam bol.
"Mira!" Zakričal na mňa niekto z úplne poslednej cely. Vedela som, kto. Bol to Dilen. Rýchlo som sa tam rozbehla a rozmýšľala nad možnosťou, ako ho odtiaľ dostanem.
"Mira, prosím .. dostaň ma odtiaľ." Prosil ma. Kľakla som si a chytila ho za ruku. Milovala som ho. On bol jediný, na kom mi naozaj záležalo.
"Neboj sa, nájdem spôsob, ako ťa odtiaľ dostanem!" Sľúbila som mu. "Ja .. idem za ním. Dostanem ťa odtiaľto. Hneď sa vrátim!" Povedala som mu a behom som sa vydala naspäť tými dvoma schodiskami.
Vôbec som nevedela, ktorým smerom sa mám vydať, aby som ho našla. Behala som hore-dole po chodbách, slepých uličkách,.. Nakoniec som zbadala jedného vojaka. Rozbehla som sa za ním. Keď ma uvidel, bol pri mne skôr, akoby ste stihli povedať hocakú hlásku.
"Kde je?" Vyštekla som naňho. "Kde je ten hajzel? Už aj ma za ním odveď!" Kričala som. On sa tváril pokojne. "Tadiaľto." Povedal a ukázal mi smer.
Ani som nečakala, že pôjde so mnou. Hneď som sa tým smerom rozbehla.
Už som nestačila s dychom, no dobehla som k dverám. Otvorila som ich a ako tornádo som sa rútila cez celú miestnosť.
Bol otočný chrbtom. Prekvapilo ho, kto prišiel.
"Počúvaj," začala som, "pusť ho!" Povedala som mu na hranici svojich síl. "Ty odo mňa niečo žiadaš?" Opýtal sa so škodoradostným úsmevom.
"Možno nevieš, že tu sa za všetko platí .. niečo za niečo." "Čo odo mňa chceš, dám ti všetko, ale .. pusť ho."
Chvíľu ku mne kráčal a obzeral si ma od hlavy po päty. "Vidím, že si si už stihla pozrieť svoj šatník." Podotkol. "Ja som .. počkať, môj šatník?"
"Páči sa ti izba?" Pýtal sa ďalej. "Nie, neodbočuj od témy. Povedz mi, čo odo mňa chceš. Jednu noc? Krv? Čo do pekla .." "Ty veľmi dobre vieš, čo chcem." V tom momente stál za mnou a držal mi hlavu. Odhrnul mi vlasy a ja som cítila jeho zuby na mojej pokožke.
"Neviem, čo si zač, ale viem, že ma dokážeš zničiť. Videl som už kade čo, poznal som, dokonca, aj prvé čarodejnice. Videl vojny, chodil po svete takmer dve tisícročia a .." "Ty si poznal prvú čarodejnicu?" Cítila som, ako mi vlhnú oči. "Ako je to možné? Veď .." "To ja som ju zabil." Prerušil ma.
Už som slzy ďalej neudržala. Vedela som, že to on je ten, ktorý využil moju predchodkyňu, Anne. "Ty!" Bola som už nenormálne nahnevaná. "Ani si nevieš predstaviť, čo si to urobil .. nie, nie čo si urobil, ale čo si práve teraz povedal!" Zajačala som naňho cez slzy.
"Ale, ale. Pozrime sa, niekomu tu záleží na čarodejniciach." Hovoril a smial sa mi do očí. Na toto som vážne nemala silu.
"No, čo? Nemáš slov?" Smial sa ešte viac.
Chytil ma pod krkom a zdvihol nad zem. "Prosím .." Dusil ma. " .. prestaň."
Zložil ma na zem. Klesla som. Už som na zemi len sedela. Slzy mi stále tiekli, ale pozerala som sa naňho.
Odstúpil. Asi o dva kroky. "Dnes príď. Do mojej izby. Pošlem po teba stráž, povieš mi, čo žiadaš a ja si zasa vezmem, čo chcem." Prehlásil.
"Stráže!" Zvolal. "Odveďte ju do jej izby a nech nikam nechodí, večer ju očakávam." Povedal a ukázal na mňa. Stráže ma bez slova zdvihli a dnes už druhýkrát odvliekli von z tejto miestnosti.
V izbe ma zamkli a ja som sa prechádzala sem a tam.
Asi po štvrť hodine som počula, ako sa dvere odomkli a dnu vošlo nejaké dievča. "Prišla som ti pomôcť zaviazať korzet." Povedala a ukázala na skriňu, aby som si vybrala šaty.
Nemala som vôbec záujem ísť za ním. Vybrala som si teda tie bordové, ktoré sa mi pred tým páčili. Dievča mi podalo niečo ako nočnú košeľu.
"To sa dáva pod šaty." Povedala a ja som si to bez slova obliekla. Potom som si na seba natiahla sukňu aj korzet a dievča mi ho zaviazalo. Vlasy som mala rozpustené.
Potom som už len čakala. Dievča odišlo a hneď po nej vošiel do izby jeden zo strážcov pri dverách.
"Mia, ideme." Zavelil. Vykročila som za ním.
Po chodbách som išla ako človek bez duše.
A potom som si spomenula na sľub, ktorý som dala Dilenovi. A to, že ho dostanem z cely akýmkoľvek spôsobom.
Milovala som ho. Dala by som zaňho aj svoj život.

Prečo sú tie kapitoly také dlhé ?? :DDDDD (i love this story :-*)
 


Comments

1 ΔMELIA GOLDEN ΔMELIA GOLDEN | Web | 28. october 2013 at 15:45 | React

přečetla jsem si jen kousek a moc jsem se v tom neorientovala, ale píšeš hezky:)

2 *Dady* *Dady* | Web | 29. october 2013 at 20:55 | React

koľko má kapitol kniha ?

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Follow on Bloglovin

COPY ONLY WITH SOURCE !! | ~* Candy *~

Flag Counter
...