~* Edit 10.4.2014 9:42 ~ Som doma chorá.. :( *~
.

Zrada ~ 7. kapitola

22. october 2013 at 22:06 | ~* Candy *~ |  Zrada (Betrayal)
-----------------------------------------------------------------------------

Bola prekrásna, vždy krajšia a krajšia. Prešla som sa po tráve a zvalila sa do nej.
Ležala som tam hodnú chvíľu, a potom prišiel.
"Môžem?" Opýtal sa a ukázal vedľa mňa. Ja som len prikývla a Dilen si ľahol vedľa mňa. Nastalo ticho.
"Asi vieš, že to, že si tu sa nesmie prezradiť. Nechceme na teba vysypať všetko naraz .. Ide tu o jednu dôležitú vec, ale myslím si, že si už mala na dnes až-až." Povedal a spolu sme ešte asi hodinu pozerali na zotmievajúcu sa oblohu.

(Zdalo sa mi to málo na jednu kapitolu v porovnaní s ostatnými, takže pridávam ďalšiu => 2v1 :-*)


S ránom prišiel aj divný pocit. Pocit, že zas musím prejsť chodníkom do školy, no po chvíli som si uvedomila, že dnes žiadna škola nebude. Vzhľadom na to, že som sa dostala do minulosti. Ani si nepamätám, ako som sa dostala naspäť do chatky, ale bola som rada, že ležím v mäkkej a teplej posteli.
Pomaly som si sadla. Nechcela som zobudiť Liss, ktorá spala na tej čudnej lavičke. Vzala som si svoje rifle a obliekla som si ich spolu s tričkom. Prešla som k drevenému stolu, na ktorom boli raňajky.
Keď som sa už najedla, obzrela som sa. Liss ešte spala.
Chcela som sa ísť von umyť, keď v tom Liss zakričala: "Ty si sa hádam zbláznila! To chceš ísť vonku v rifliach? V 16. storočí? Už aj sa prezleč. Tam máš oblečenie." Povedala zaspato a ukázala na poličku, z ktorej mi včera dala veci.
Poslušne som sa prezliekla a išla sa von umyť.
Po chvíli som počula krik. Krik ľudí, ktorý boli vtedy vonku na uliciach. Niečo kričali, ale nedávalo mi to zmysel.
Rozumela som ich reči, ale strašne sa prekrikovali. Rýchlo som vbehla dnu a zakričala som na Liss: "Čo sa to deje? Prečo tak všetci kričia?"
"Počkaj tu, idem sa pozrieť o čo ide.." Odpovedala a ponáhľala sa von.
Po chvíli sa vrátila celá vystrašená a rýchlo prehadzovala veci na lavičke. "Tu sa skry!" Prikázala mi a ukázala pod lavičku. Ja som ju počúvla a rýchlo som tam zaliezla. Liss na mňa ešte hodila veci, aby ma nebolo vidno. "Čo sa deje?" Domáhala som sa odpovede. Liss asi rozmýšľala, čo mi má povedať. Nevedela som to naisto, pretože som ju nevidela.
"Potom ti to vysvetlím. A ani necekni!" Napokon mi odpovedala.
Vôbec som nevedela, čo sa vonku deje.
Po chvíli som začula, že niekto otvoril dvere. Riadila som sa radou, ktorú mi dala Liss, a preto som sa ani neozvala.
Neznámy sa poprechádzal po chatke, a potom odišiel. Vonku nastalo ticho.
Po chvíli Liss odhrnula veci a pomohla mi vyliezť spopod lavičky. Obzrela si ma od hlavy po päty.
"Videl ťa?" Spýtavým pohľadom sa ma opýtala a stále si ma obzerala.
"Myslím, že nie." Odpovedala som so zdvihnutým obočím. Keď si všimla výraz na mojej tvári, prestala si ma obzerať.
"Ak si ťa nevšimol, tak máme ešte nejakú nádej, že o tebe nevie .." Mrmlala si popod nos.
"Čo?" Vôbec som ju nepochopila.
"Nič, ja len rozmýšľam nahlas. Dôvod prečo sa toto stalo, je to na dlhšie rozprávanie .." "Do toho, ja mám čas." Prerušila som ju.
"Počula si tie kroky, však?"
"Áno, ale boli veľmi tiché .." Povedala som jej.
"Boli to upírske kroky, .." "Dilenove?" Prerušila som ju.
"Nie, neboli to Dilenove kroky. Raz za pár týždňov prídu sem, do dediny, vládcovi vojaci. Tie kroky patrili jednému z nich. Všetci z nich sú upíri. Dilen ti asi hovoril, že je dôležité, aby ostala tvoja prítomnosť tu utajená.
Oni sem chodia, aby zistili, nielen čo sa deje v dedine, ale vždy zoberú na hrad aj pár dievčat." Zatvárila som sa znechutene, pretože mi došlo, na čo ich tam asi odvážajú.
"To je hnusné." Zahundrala som. "Tak to teda je. Ale budem pokračovať. Z týchto dievčat len jedna prežije, lepšie povedané, bude premenená,.." "Počkaj, to znamená na upíra? Takže on je tiež .. upír."
"Áno, vládca je upír. Všetky tieto dievčatá, ktoré vyberajú vojaci pre vládcu, sa postavia pred neho v jeho sále či kde a tá, ktorá je mu najsympatickejšia, tá bude premenená, ostatné zabije. Tá vyvolená potom s vládcom strávi noc a ak vládcu neosloví, tak ju zabije tiež. Niekedy, keď má dobrú náladu, nezabije žiadnu. Väčšinou mu vojaci vyberajú také, ktoré sú výnimočné, napríklad, sú čarodejnicami." Zháčila som sa. "A ty sa ich nebojíš?" "Nie, ja som sa vždy ukryla pomocou mágie. A to je si myslím, k tomu všetko .." Povedala a bez slova vyšla z chatky. Ja som tam len vystrašene sedela a pozerala do blba.
Po dlhej chvíli presedenej na drevenej lavičke som sa postavila a chcela som sa ísť prejsť.
Liss mi nechala na stole nejaké peniaze a tie som si zobrala. Vyšla som von a zamierila k trhom s cieľom kúpiť si jablko.
Kráčala som, keď v tom, na mňa zakričal Matteo. Z tej diaľky som ho vôbec nepočula, a preto som sa vrátila.
"Zobrali Liss, .. oni, tí vojaci sa vrátili a .. zobrali Liss." Zadychčane na mňa kričal. Vyrazilo mi to dych. Moju najlepšiu kamarátku uniesli? To nebolo možné. "Ale ako? .. Veď mi hovorila, že sa vie ukryť pomocou mágie. To nedáva zmysel!" "Ona sa vie ukryť, iba ak o nich vie. Asi ju prekvapili a zajali .." V tom momente som sa rozbehla do chatky. Z vecí na lavičke som vytiahla kabát s kapucňou a prehodila som si ho cez seba. Vybehla som von a zobrala hneď prvého priviazaného koňa pri chatke.
"Počkaj!" Kričal za mnou Matteo. Pribehol ku mne a strčil mi nejaký papierik do dlane. "Nezabudni naň!"
Teraz som sa ním nechcela zaoberať, a preto som si strčila do vrecka v kabáte.
"Poďme!" Povedala som smerom ku koňovi. Ten sa hneď rozbehol za vojakmi. Šli sme dlho, no napokon som v diaľke uvidela kone. Usúdila som, že sú to vojaci, a niekde tam bude aj Liss. Uznávam, nevidela som vojakov, iba ich kone, vzhľad k tomu, že sa za nimi prášilo.
"Hej ty! Stoj!" Zavolal na mňa neznámy hlas za mnou. Srdce mi bilo o dušu. Mala som ho až niekde v hrdle.
Pomaly som sa otočila a uvidela som jedného z nich. Stál tam jeden z vládcových vojakov.
Mrkla som dozadu a prach som už nevidela. Kým som sa stihla otočiť naspäť, stál rovno predo mnou.
"Ako sa voláš?" Ozval sa jeho hrubý hlas. Nemal žiadnu mimiku tváre, presne ako Dilen. Bolo to strašidelné.
"Ja som .. Mia." Nakoniec som vykoktala. Bála som sa, že zistí kto som. Vlastne, ja sama som netušila, kto vôbec som a ani prečo som tam, kde som.
"Si čudná .. iná. Nie taká, ako ostatné." Pokračoval. "Ja nie som odtiaľ," začala som, no došlo mi, že mám držať jazyk za zubami. "Ja .. som sa sem prisťahovala." Povedala som to, dúfam, dosť presvedčivo, aby som zachránila situáciu.
"Rozumiem, ale nemôžem ťa nechať ísť. Pôjdeš so mnou. Ani len netušíš, čo sa ti môže stať ak budeš utekať." "Ale tuším, nie teda, ja to viem!" Odvrkla som mu.
"Viem, čo ste zač, a aj čo máte v pláne. Uniesli ste moju priateľku. Prečo?" Položila som mu otázku, na ktorú som už dávno mala odpoveď, ale chcela som vedieť, ako zareaguje. Neodpovedal.
"Myslela som si." Zahundrala som a otočila sa. "Ak ma chceš, tak si ma chyť!" Zakričala som mu, keď sa kôň pohol. V momente, keď som vetu dopovedala, rozbehol sa za mnou.
Na moje prekvapenie, chytiť ma mu trvalo dlhšie, ako som si myslela.
Zastavil ma. Zdrapil ma za vlasy a strhol dolu z koňa. Vyceril svoje upírske zuby, no v tom som mu jednu vrazila. Skončil na zemi, ale veľmi rýchlo sa otrepal a útočil ďalej. Rozbehla som sa. Vedela som, že to nemá význam, ale aj tak.
Zastavil ma. "Si odvážna .. Mia." Hovoril. "Nevieš si predstaviť, aké máš dnes šťastie. Dnes!" Pripomenul. Chytil ma za zápästie, ktoré som si po chvíli ani necítila a ťahal ma k jeho koňovi. Prehodil ma cez sedlo a aj on vysadol. Kôň sa hneď pohol a my sme mierili smerom na hrad.
"Prosím .. ja .." Začala som. "Ty nič. Buď ticho. Ideš som mnou a hotovo. Odvediem ťa za našim vládcom!" "Nie, prosím, urobím, čo budete chcieť, len ma prosím .." Ani som nedopovedala vetu, keď mi došlo, že takto sa do hradu dostanem bez toho, aby som bola nápadná. "Tak dobre. Poďme na hrad." Zavelila som. "Ty si vážne čudná .." Konštatoval.
Hodnú chvíľu bolo ticho. "A .. ako sa voláš ty?" Opýtala som sa ho. Neodpovedal. "No ták. Povedz mi svoje meno."
"Volám sa Roy." Odpovedal mi.
"Tvoje celé meno je .. Roy?" Viem, hlúpa otázka, ale čo už.
"Nie, moje celé meno je Royle." "A prečo ťa volajú Roy?" Nedovolila som mu pokračovať vo vete. "To je na dlho, možno niekedy inokedy." Povedal a znova bolo ticho.
Šli sme pomaly cez poľnú cestu, ktorá sa začínala meniť na krásny, kameňom vykladaný chodník.
Keď sme po ňom išli, počula som kopytá Royovho koňa. Dostávali sme sa hlbšie, dá sa povedať, že do mesta. Bolo tam veľa obchodníkov, ktorý predávali všetko od výmyslu sveta. Od zeleniny až po koberce. Roy ma posadil už normálne, aby sme nevyzerali ako hlupáci.
Čím bližšie k hradu sme boli, tým viac ľudí sa vôkol nachádzalo. Obdivovala som krásu prírody, ktorá nebola zničená ako tá v našej dobe ..
Otočila som sa k Royovi.
"Roy? Povieš mi, ako je na tom hrade?" Opýtala som sa. Ani sa na mňa nepozrel. Bol zahľadený ako každý upír, ktorého som za svoj život stretla. (A nebolo ich veľa ..) "Nemôžem." Odpovedal a viac sa k tejto téme nevrátil. Muselo byť po jeho. Medzitým sa obloha zamračila a vyzeralo to na priadnu búrku. Mne to vôbec nevadilo, pretože búrky mám veľmi rada. Zvuk hromu ma istým spôsobom upokojuje.
Roy pridal. "Nie, aspoň poďme pomaly." Povedala som mu. Trochu spomalil. Prešli sme popod dláždený oblúk a cez drevený, na prvý pohľad starý most. Už som videla hrad. Bol celkom blízko. Bola som veľmi nešťastná. Slzy sa mi tisli do očí pri myšlienke, že sa moja životná cesta končí práve tu.
Už som na to nechcela myslieť, ale nedalo sa. Pri pohľade pred seba sa mi to všetko znova a znova premietalo pred očami. Krv, nesmrteľnosť a úplne maličká iskra nádeje. V tú som dúfala. V tú maličkú iskričku.

Fúú.. to dá zabrať :)
 


Comments

1 Lía. Lía. | Web | 23. october 2013 at 17:02 | React

Dlhééé, ale super. Taký rýchly zvrat s tým  hradom, ale ja som len rada :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement
Follow on Bloglovin

COPY ONLY WITH SOURCE !! | ~* Candy *~

Flag Counter
...